Tematínsky hrad vznikol pravdepodobne bezprostredne po Mongolskom vpáde v roku 1242 na mieste staršieho hradiska, o ktorého slovanskom pôvode by mohol napovedať rozbor názvu zloženého pravdepodobne zo slov „temä“, označujúceho temeno, a staroslovanského slova pre ohradené miesta „týn“. Niektorí maďarskí historici odvodzujú pôvod mena od slova „temetö“ – cintorín, avšak v zápisoch z poslednej tretiny 13. storočia je zachytený názov Temetyn.
Hrad už od svojho vzniku plnil signalizačnú a strážnu funkciu a spolu s Trenčianskym, Beckovským a Čachtickým hradom bol súčasťou ochrany severozápadných priesmykov Uhorska. Chránil aj dôležitý brod cez Váh, spomínaný v listine z roku 1453.
Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1270 v súvislosti s pokusom dobyť hrad Belom IV., avšak jeho útok odrazil vtedajší majiteľ hradu Michal, syn Ondreja, blízky spoločník Belovho najstaršieho syna a budúceho panovníka Štefana V. Ten, už ako kráľ, potvrdzuje v roku 1272 Michalovi listinu z roku 1270, v ktorej mu za vernosť a poskytnuté služby daroval niekoľko dedín a v ktorej sa mimo iného spomína ako majiteľ Tematínu.
Po jeho smrti sa stal kráľovským majetkom, ale už začiatkom 14. storočia ho získava Matúš Čák Trenčiansky, ktorý ovládal Považie až do svojej smrti v roku 1321, po ktorej sa hrad stal opäť kráľovským. V druhej polovici 14. storočia hrad stratil svoj pôvodný strategický význam a prešiel do súkromných rúk.
Za vlády Ľudovíta I. sa v rokoch 1348 – 50 Uhorsko zaplietlo do vojny o neapolské dedičstvo, v ktorom sa vyznamenal Vavrinec Tóth (Sclavus, Slovák). Jeho syn Mikuláš Kont, kráľovský čašník a Tekovský župan, od roku 1352 uhorský palatín, dostal v roku 1348 od Ľudovíta hradné panstvo Tematín (s obcami Hrádok (Harstnuk), Piešťany (Pessen), Horná Streda (Zerdahel), Lúka (Rety), Modrová (Madro), Modrovka (alia Madro), Moravany nad Váhom (Marwan), Banka (Banya), Ducové (Duchreuy), Hôrka (Harka), Mošovce (Mosoch), Lehota (Lehota) a Ratnovce (Ratun)). V roku 1349 žiada Mikuláš potvrdenie spoluvlastníctva aj pre svojich mladších bratov Leukuša (Levka) a Bartolomeja. Po jeho smrti v roku 1367 spravovala majetky nielen jeho žena Klára a jeho syn Mikuláš, ale aj synovia Bartolomeja Ladislav a Imrich. V roku 1395 sa súdili o lesy s Henrichom, opátom kláštora sv. Hippolyta v Nitre na Zobore. Vdova po Mikulášovi Kontovi žila ešte v roku 1406. Po jej smrti prešiel majetok do rúk jej syna Mikuláša, ktorý získal šľachtický predikát z Ujlaku a založil rod Ujlakiovcov, ktorej členovia vlastnili hrad a panstvo Tematín až do vymretia v roku 1521. Posledný ujlakiovský majiteľ bol od roku 1511 Vavrinec, ktorý sa sporil s nitrianskym biskupom Štefanom. Príčinou sporu bol biskupov poddaný Blažej Sekeráš z Ardanoviec, ktorého chytili Vavrincovi ľudia, keď rúbal drevo a uväznili ho na Tematíne. Biskup sa obrátil na palatína Imricha Perína, aby spor vyšetril a oslobodil väzneného.
Hradné panstvo sa stalo kráľovským majetkom po smrti Vavrinca Ujlakiho v roku 1521. Nebezpečenstvo tureckého útoku prinútilo kráľa Ľudovíta II. dať Tematín 20. júla 1524 taverníkovi Alexejovi Turzovi do zálohy za 25 000 zlatých. Hradu vtedy patrili mestečká Bojná (Bayna), Piešťany (Pesthyen) a dediny Horná Streda (Zerdahel), Lehota (Piešťanská), Banka (Banyka), Lúka (Rethee), Hrádok (Radnok), Hôrka nad Váhom (Horka), Modrovka (Kismodroh), Modrová (Naghmodroh), Stará Lehota (Olehota), Nová Lehota (Wylehota), Hubina (Hwbyna) a Moravany nad Váhom (Morwany).
Posledný majiteľ, Mikuláš Berčéni (1665 – 1725) sa narodil priamo na hrade
Koncom 17. storočia hrad patril Berčéniovcom (Bercsényiovcom). V roku 1665 sa na hrade narodil jeho posledný vlastník Mikuláš Berčéni, ktorý bol počas Rákociho povstania jeho druhým najvýznamnejším predstaviteľom. Po porážke povstania 22. januára 1710 sa Berčéni rozhodol hľadať útočisko v Poľsku, no potreboval k tomu majetok uložený na Tematíne. Hrad ale musel opustiť nocou v preoblečení a s jediným sluhom pred hrozbou dolapenia cisárskym vojskom, ktoré začalo obliehať hrad na druhý deň. Hradná posádka si vyjednala tri dni neútočenia a potom sa vzdala. Berčéniho dvojník bol zatknutý a odvezený do Bratislavy, stavba bola rozbúraná a odvtedy je v ruinách. Skutočný Berčéni zomrel v roku 1725 v osmanskom exile.
Šľachtic Alojz Mednyanský opisuje vo svojej „Malebnej ceste dolu Váhom“ vydanej prvý raz v roku 1826 svoju návštevu zrúcanín slovami: „Keby nie výhľadu a niekoľko nezvyčajných rastlín odškodňujúcich dvojhodinový namáhavý výstup, oľutovali by sme návštevu zrúcanín. Spustošenie zničilo ešte aj stopy po rozčlenení budovy, podľa ktorého by sme si mohli urobiť akú-takú predstavu o vnútornej úprave tohto význačného hradu.
Информация по комментариям в разработке